V uplynulých dvoch týždňoch rozdeľoval Slovensko najmä vzťah k Rusku. Značné kontroverzie vyvolalo odhalenie sochy sovietskeho maršala Koneva za účasti ministra Takáča a ruského veľvyslanca pri Svidníku. Zároveň veľkú časť spoločnosti pobúrilo, že Slovensko sa ako jediná krajina EÚ nepripojilo k iniciatíve za návrat ukrajinských detí unesených do Ruska.
Bezpečnostná politika alebo politická pohodlnosť?
Čierna Hora ukázala, že štát nemusí čakať, kým sa z informačnej operácie stane bezpečnostná kríza. Začiatkom októbra miestne úrady zadržali Michaila Zvinčuka, zakladateľa ruského provojnového kanála Rybar, a ďalších štyroch ruských občanov. Po výsluchoch im krajina nariadila opustiť krajinu s odôvodnením, že ich pobyt ohrozuje národnú a vnútornú bezpečnosť. Rybar pritom nie je iba ďalší telegramový kanál: jeho zakladateľ je na sankčnom zozname EÚ a projekt je spájaný s ruským vojenským prostredím. Česká polícia už predtým vypočúvala členov tímu Rybar a nariadila im odchod z krajiny. A teraz si položme otázku: čo by sa stalo na Slovensku?
V krajine, kde predstavitelia vládnej moci legitimizujú naratívy výhodné pre Kremeľ a spochybňujú podporu Ukrajine, by podobný postup ako v Čiernej Hore bol veľkým prekvapením. Rybar už v minulosti šíril naratívy, ktoré sa obsahovo prekrývali s vyjadreniami predstaviteľov našej vlády a jeho kanál pomáhal rozširovať aj nepravdivé tvrdenia o radiačnej hrozbe z Ukrajiny. Rozdiel medzi Čiernou Horou a Slovenskom preto nespočíva iba v tom, aké nástroje majú štáty k dispozícii, ale aj v politickej vôli ich používať. A dôležitá otázka je aj: ak je zahraničná propaganda problémom vtedy, keď ju šíri cudzinec, nemala by byť problémom aj vtedy, keď jej naratívy preberajú domáci politici?
Bezpečnostná rada a jej riešenie správy o bezpečnosti za rok 2024
Koncom augusta polícia zmarila podpaľačský útok na fabriku na drony v Haniske pri Prešove. Podľa nemeckých vyšetrovateľov, ktorých cituje denník Frankfurter Allgemeine Zeitung, zaň zodpovedá skupina napojená na ruskú GRU, ktorá údajne operovala zo Slovenska. Opozícia žiadala zvolanie bezpečnostnej rady od začiatku septembra. Premiér ju zvolal až na 14. októbra a na programe sú okrem iného správy o bezpečnosti SR za roky 2025 a dokonca ešte za rok 2024.
Po teroristickom útoku pri Moskve v roku 2024 sa Bezpečnostná rada zišla do troch dní. Na zmarený útok na vlastnom území reaguje po šiestich týždňoch a aj to až po článku v nemeckých novinách. Navyše fakt, že v októbri 2026 rieši správu za rok 2024, ukazuje, že bezpečnosť štátu sa v priorite vlády zjavne dostala na posledné priečky.
Paradoxné je aj to, že hoci správa za rok 2025 varuje pred sabotážami muničných skladov a výrobných závodov, Rusko v nej ako hrozba nefiguruje. Rušenie GPS nad Slovenskom či vlna sabotáží v Európe sú opísané bez páchateľa. Za ohrozenie energetickej bezpečnosti správa naopak nelogicky označuje snahu Európskej komisie zakázať dovoz ruskej ropy a plynu a správa za rok 2024 vidí hrozbu v médiách a mimovládkach financovaných zo zahraničia. Slovo dezinformácie nenájdete ani v jednej. Pre spojencov je to mätúci signál, naopak pre ruské služby povzbudivý. To je uprostred hybridnej vojny, v ktorej sa Slovensko a Európa nachádza, hazardovanie s našou bezpečnosťou.
Čo s tým môžeme robiť?
Štát musí prestať vnímať informačné hrozby ako nástroj politického boja a začať ich riešiť ako otázku národnej bezpečnosti. Občianska spoločnosť má zároveň chrániť priestor informačný priestor, podporovať nezávislé médiá, odhaľovať manipulatívne naratívy a vyžadovať zodpovednosť od politikov.
Bezpečnostná rada nemá byť len administratívny nástroj na vyhodnocovanie dva roky starých dokumentov. Bezpečnostné správy musia vychádzať pravidelne, otvorene pomenúvať zdroje hrozieb vrátane Ruska a prinášať konkrétne, realizovateľné odporúčania na posilnenie bezpečnosti. Zároveň je dôležité, aby sa nimi vlády SR vážne zaoberali.
