V uplynulých dvoch týždňoch znepokojovala Slovensko najmä debata o vzťahu krajiny k NATO a vojne na Ukrajine. Domácu politickú scénu zároveň výrazne rozdeľoval spor okolo Tomáša Tarabu a stability vládnej koalície. Silným polarizačným prvkom zostala aj ekonomická a sociálna neistota, predovšetkým rast cien pohonných hmôt a spor o to, či za ekonomické problémy môže politika EÚ, energetická kríza alebo domáce rozhodnutia vlády.
Fico, NATO a nebezpečné relativizovanie článku 5
Premiér Robert Fico v súvislosti s článkom 5 NATO uviedol, že nechce, aby sa Slovensko stalo súčasťou vojenského konfliktu a varoval pred snahou niektorých západných politikov vyvolať konflikt medzi NATO a Ruskom. Politická diskusia o rizikách eskalácie je legitímna, no v tomto prípade však, na škodu Slovenska, nejde o diskusiu. A problémom je tiež načasovanie. Výrok prichádza v období, keď v EÚ každý týždeň registrujeme niekoľko sabotáží, kybernetických útokov, či narúšaní vzdušného priestoru, na čo reagujú svojou premyslenou strategickou komunikáciou mnohí predstavitelia ohrozených krajín.
Okrem špekulácii, čo premiér svojimi slovami sleduje u domáceho publika, je veľmi dôležité čo teda Slovensko naznačuje svojim spojencom. Ak predstaviteľ vlády členského štátu opakovane hovorí o článku 5 ako o mechanizme, ktorý by mohol Slovensko „zatiahnuť do vojny“, spochybňuje tým dôveryhodnosť nášho záväzku voči kolektívnej obrane a naopak aj očakávanie, že spojenci by v prípade ohrozenia pomohli Slovensku. To bezpečnosti Slovenska neprospieva. V čase, keď EÚ pripravuje koordinovanejšiu reakciu na ruské hybridné útoky a NATO posilňuje zdieľanie spravodajských informácií, je takáto komunikácia o to citlivejšia. Rovnako zarážajúca je slabá reakcia ostatných politických predstaviteľov, ktorá opäť ukazuje, že bezpečnosť pre nich môže byť skôr deklarovanou než skutočnou prioritou.
Slovensko ako zázemie pre sabotážne operácie GRU
Nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung s odvolaním na bezpečnostné zdroje uviedli, že dvaja Bulhari zadržaní po podpaľačskom útoku z 3. septembra v Mníchove patrili ku skupine napojenej na GRU, ktorá pôsobila zo Slovenska.
Tá istá skupina mala chystať 22. augusta aj podpálenie fabriky na výrobu dronov pri Prešove, v ktorej mohlo byť až 70 ľudí. Útočník vypovedal, že ho naverbovali cez Telegram, čo zapadá do dlhodobej ruskej stratégie použitia tzv. jednorazových agentov.
GRU je ruská vojenská rozviedka, ktorá sa na neobmedzuje len na zber informácií, ale vykonáva aj sabotáže a atentáty. Jej jednotky stoja za výbuchmi muničných skladov v českých Vrběticiach aj za otravou Sergeja Skripaľa novičokom v Británii.
Slovensko teda nie je len cieľom, ale aj zázemím ruských útokov na našich spojencov, a verejnosť sa to dozvedá z Frankfurtu, nie z Bratislavy. Bez nemeckých odhalení by vláda o ruskej stope zrejme mlčala dodnes. Namiesto vysvetlenia však znovu prišlo bagatelizovanie – šéf SIS Gašpar vyzval médiá a opozíciu na zdržanlivosť pri „neoverených informáciách“. Bezpečnostná rada sa k prípadu dodnes nezišla. Mlčí aj jej výbor pre hybridné hrozby, ktorý nefunguje už od svojho vzniku v roku 2023. Vláda, ktorý má na hybridné hrozby výbor, no nezvolá ho ani pri sabotáži riadenej GRU, dáva jasný signál, že tieto hrozby nechce ani len pomenovať.
Čo s tým môžeme robiť?
Potrebná je najmä jasná a jednotná komunikácia politických predstaviteľov o našich spojeneckých záväzkoch a o tom, čo článok 5 v skutočnosti znamená. V čase rastúcich hrozieb by bezpečnostná politika nemala byť predmetom politického relativizovania, ale dlhodobej a predvídateľnej stratégie, ktorá posilňuje dôveru občanov aj spojencov.
Vláda by mala po závažných bezpečnostných incidentoch bezodkladne zvolať Bezpečnostnú radu, oživiť výbor pre hybridné hrozby a obnoviť ministerské útvary zrušené po roku 2023. Predovšetkým však musí o ruských hybridných hrozbách otvorene hovoriť sama, nie len pasívne čakať na nemecké zistenia.
