Polarizáciu na Slovensku posilňovali najmä informácie o miliónových vilách europoslanca Blahu a riaditeľa Úradu vlády Gedru, ktoré sa stali ďalším priestorom na spochybňovanie politických elít. Rozporuplné reakcie vyvolalo aj víťazstvo AfD v nemeckej spolkovej republike Sasko-Anhaltsko. Časť spoločnosti oslavovania výsledky ako porážku „liberálneho establishmentu“, iní varovali pred radikalizáciou. Aj tieto témy ukazujú, ako sa z komplexných otázok ľahko stávajú symboly zápasu medzi dvoma nezmieriteľnými tábormi.
Ruská výstava „Krymské zlato“ v Bratislave
Výstava „Krymské zlato“ v Ruskom centre vedy a kultúry v Bratislave, otvorená 4. septembra, predstavila príbeh o tom, že „civilizovaná Európa drancuje ruské poklady“. Ruská strana expozíciu rámcuje ako príklad údajnej politizácie kultúrneho dedičstva. Spor sa pritom týka zbierky z krymských múzeí, ktorá bola vystavená v Amsterdame a po ruskej anexii Krymu zostala predmetom právneho sporu. Holandský súd napokon rozhodol o jej vydaní Ukrajine. Problematické je najmä označovanie zbierky za „ruské poklady“ a „územie pôvodu“, ktoré vytvárajú dojem, že Krym patrí Rusku. Zložitá otázka historickej identity sa tak zjednodušuje na príbeh, v ktorom je Rusko akože obeťou a Ukrajina s Európou tí, ktorí mu „ukradli“ majetok.
Práve tu sa stretáva kultúrna diplomacia, historický revizionizmus a hybridné pôsobenie. Výstava vznikla pod záštitou ruskej štátnej historickej organizácie a jej hlavný naratív spája kultúrne dedičstvo s legitimizáciou ruského nároku na Krym. Kultúrny priestor sa takto stáva nástrojom politického posolstva: namiesto otvorenej obhajoby anexie môže byť rovnaký argument sprostredkovaný cez príbeh o „ukradnutom dedičstve“, údajnej rusofóbii a nespravodlivosti Európy. Práve takéto posúvanie politických tvrdení do zdanlivo neutrálnej oblasti kultúry môže oslabovať schopnosť rozlišovať medzi faktami, právnymi otázkami a politickou propagandou. V tomto prípade sa naše ministerstvo zahraničných vecí zachovalo správne, výstavu odmietlo a označilo ju za verejnú propagáciu obhajujúcu odňatie územia suverénneho štátu silou.
Myslíme ochranu kritickej infraštruktúry vážne?
Železnice Slovenskej republiky používajú antivírus ruskej firmy Kaspersky aj po ruskej invázii na Ukrajinu. Softvér beží nielen na kancelárskych počítačoch, ale aj pri riadení dopravy vrátane centrálnych rozkazov. Novú zmluvu na jeho podporu podpísali v novembri 2025 na dva roky za takmer 400-tisíc eur a v používaní plánujú pokračovať.
Slovensko si v kritických oblastiach potrebuje udržať kontrolu nad kľúčovými technológiami a byť nezávislé – obzvlášť od firmy z krajiny, ktorá nás otvorene označuje za nepriateľa. Presne to ŽSR, ktoré sú súčasťou kritickej infraštruktúry, ignorujú, aj keď Nemecko, USA alebo Európsky parlament v uplynulých rokoch nezávisle od seba vyhodnotili Kaspersky ako riziko pre kritickú infraštruktúru. Ostávajú len dve možnosti: buď firma riziko vedome bagatelizuje, alebo vo firme neexistuje funkčný proces vyhodnocovania rizík. V kontexte nedávneho stretnutia riaditeľa bezpečnosti ŽSR s ruskými radikálmi a osobami zo sankčných zoznamov EÚ v Petrohrade, sa používanie ruského antivírového programu javí ako systematické podceňovanie základných bezpečnostných rizík. Hybridná vojna nepotrebuje jeden veľký útok – stačí dlhodobo budovaná závislosť, ktorá sa využije v pravej chvíli. Preto tento problém treba riešiť už teraz, nie až keď sa niečo stane.
Čo s tým môžeme robiť?
MZV sa zachovalo správne, keď sa od výstavy verejne dištancovalo a upozornilo na jej politický a právny kontext. Štát by mal podobné prípady naďalej jasne pomenúvať a poskytovať verejnosti overiteľný kontext tak, aby sa posilňovala schopnosť rozlišovať medzi kultúrnou prezentáciou a politickou propagandou.
Slovensko by nemalo byť odkázané na dodávateľa z krajiny, ktorá proti nám vedie hybridnú vojnu, NBÚ by preto mal zvážiť vydanie zákazu používania ruského antivírového produktu v kritickej infraštruktúre.
